Hojdacie kreslo

Nadviažem na Luckyne húpacie kreslo. Aj náš život sa húpe na vlnách. Raz hore a potom dole. Tak ako sa menia ročné obdobia, aj náš život sa vyvíja v cykloch. Nik sa celý život neškerí len na pláži do slnka. A aj keby, po čase, by ho to určite prestalo baviť a zatúžil by po zmene. Po lete príde jeseň a ku krásnym farebným listom patrí aj kopa dažďu a blata…. Po nej ide zima a okrem carokrásneho lesku snehu a vianočnej výzdoby, na nás číha krutý severák a temnota. Momentálne si prechádzam s ročnými obdobiami súbežne aj v živote a musím priznať, že je ťažké, cez ľadový vietor mať otvorené oči a vidieť krásu zimy. Stojím uprostred diania, ale všetko sa okolo len mihá a nemám šancu zaznamenať, čo sa vlastne deje. Idem, ale možno sa len točím na jednom mieste v bludnom kruhu. A neviem sa zastaviť. Som ako snehová guľa, ktorá sa guľa po snehu a stále na seba pribera ďalší sneh aj zo smeťami, listami, hlinou a haluzkami. A všetko sa to sype a vali so mnou. Toto sa nedá ustáť dlhodobo, lebo to človeka rozpučí. Je dôležité gulu zastaviť. Hociako. Treba skúšať. Dolezite je si povedať dosť. Vystrcit nohu a začať brzdiť. Maximálne tempo sa nedá udržať dlho. Potom zastavení je treba sa zorientovať, kde je sever a potom vykročiť. Je to ťažké, pretože kroky sú neisté. Nedá sa odhadnúť, ktorá cesta je správna a kam nás zavedie. Niekedy to proste len treba risknúť a skúsiť. Nehanbím sa priznať si, že to nezvládam. Aj napriek príkoriam dokážem drzat pohľad upriamený hore a veriť, že to, čo sa deje, raz pominie a čaká má svetlá časť života, len sa nemôžem nechať ťahať všetkým, čo sa deje k zemi, ale musím nabrať odvahu vykročiť do neznáma.