Pýcha a pád, alebo mal som niekedy rád?

Herci vo filmoch hrajú svoje role… majú ich tak svelo nacvičené, že ich ilúzií máme tendenciu podľahnúť a časom uveriť, že aktéry naozaj takí sú. Keď sledujeme seriál a hlavný hrdina stvárňuje niekoho, s kým ladime, vzbudzuje to v nás eufóriu, ktorá nás núti predstavovať si danú postavu v reálnom živote… ale keďže ten, kto stvárňuje náš vysnený idol, je len dobrý herec, skutočnosť nás môže sklamať… ľudia sú často aj v skutočnom živote hercami… niekedy lepšími… niekedy len druhej kategórie… je veľmi ťažké odhaliť, kto hrá a čo. Keď stretneme niekoho takého, môže nás nadchnúť natoľko, že si nevšimneme detaily, ktoré by nás mohli varovať, že niečo nie je v poriadku. A aj keď sa nás niekedy náš vnútorný hlas snaží varovať, cez svoje ego si niekedy nedokážeme pripustiť, že by mohlo niečo pokaziť našu predstavu dokonalosti…. Tento stav netrvá dlho. Časom každá maska padne a príde tvrdá realita. Kedy si človek ťažko pripúšťa, že ze naletel bravúrne prevedenému kúsku ilúzie. Za túžbou uspokojenia vlasnej predstavy, sa chytil do pasce bábkoherca, ktorý si z diváka spravil svoju divadelnú postavu. Keď sa toto stane, sme už väčšinou chytený v pasci, z ktorej sa ťažko uniká. Teda aspoň na prvý pohľad. Všetko sa dá zmeniť, len človek musí prekonať sám seba a svoju vlastnú pýchu. Jedna z najťažších vecí je priznať si vlastnú porážku, ale len tak sa dá ego umlčať… aspoň na chvíľu, ono sa vždy rado ozve ;)

Anabel Denas