Väzenie

Myslíme si, akí sme slobodní… ale je to tak? Tiež o sebe niekedy rada tvrdím, že som slobodná? Ale som? Stáva sa, že sme skalopevne presvedčení o svojej pravde a o tom, ako veci sú a fungujú. Až kým sa nám náš uhol pohľadu nerozšíri a mi neuvidíme za svoju doterajšiu hranicu chápania sveta. Ja to volám škatulkové videnie. Tiež som si myslela, že som slobodná. Ale stále mi ľudia okolo ukazujú, že nie na všetkých úrovniach. Možno sa viem rozhodovať sama za seba a možno sa nenechám presvedčiť robiť to, čo nechcem. Áno som oslobodená od okolitého sveta. Ale väzenie, ktoré som si postavila ja sama, ešte nemám zbúrané, aj keď už mám otvorené dvere. Prečo sa nechováme ako deti? Prečo na všetko potrebujeme návod, dôvod alebo súhlas? Prečo najskôr musíme minút načatý sprcháč, kým si už robíme zálusk na ten v skrini, sami si dávame stopku… prečo stále toľko rozmýšľame o ďalšom kroku a spútavame sa strachom, či to robíme správne, ved každý sme jedinečný, takže aj naša voľba bude iná ako susedova… prečo by sme potrebovali, aby s nami hocikto súhlasil, veď za svoj život si nesieme svoju zodpovednosť, nemusíme sa nikomu zodpovedať… a nakoniec, prečo by sme chceli vedieť niečo iné ako to, na čo máme talent? Veď nie všetci môžeme byť vedcami… spoznajme sa v celej našej podstate, lebo až to nám umožní sa prijať a tak sa oslobodiť od vlastného väzenia a nevedomej manipulácie seba samého.

Anabel Denas