Všetko má svoj čas

Veľmi by som sa chcela ovládať a v situáciách, kedy mi ide urvať dekel, zachovať chladnú hlavu… strašne by som chcela vedieť ovládnuť svoj hnev, keď je pre mňa už situácia neúnosná a prekročia sa moje limity… veľmi by som sa chcela správať milo s úsmevom na tvári, aj keď nevládzem už ani rozprávať… tak by to malo byť… mali by sme sa vedieť prepracovať do stavu, kedy dokážeme situácie zvládať s pokojom budhistického mnícha a mávnutím ruky prejsť všetko, čo nás omíňa ako tvrdá lakovka.. ale ako? Keď budem potláčať svoj hnev a svoje emócie, nič nevyriešim… naopak si myslím, že je oveľa lepšie ich dať von a situáciu nezvládnuť, ako si v sebe nabaľovať gulicku hnusu, ktorá nás postupne zožerie… tiež si myslím, že lepšie si nechať svoju smutnú tvár, ako si nasadiť umelú masku úsmevu… a keď ma topánka tlačí, je lepšie sa vyzuť a behať bosá, aj keď si zašpiním nohy… všetko chce svoj čas a správne vnímanie. Len tým, že sa budeme pri nasich reakciách pozorovať a budeme situácie rozpitvávať až k ich príčine… až ked odhalíme spúšťače našich stavov, môžeme nájsť príčinu nášho zlyhania a následne vedome konať vo chvíľach, keď prestavame byť v rovnováhe. Lebo spracovať niečo, neznamená sa tváriť, že sa s nami nič nedeje, ale pochopiť, prečo to tak je. To nám pomôže situácie prijať. Prijať našu nedokonalosť a naučiť sa s ňou žiť. Ako ľudia, čo nemajú ruky a naucili sa písať nohami… vždy je cesta :)